život v oblakoch 3

Autor: Mária Chalušová | 5.2.2011 o 22:35 | (upravené 6.2.2011 o 23:09) Karma článku: 5,26 | Prečítané:  1263x

Takú trému som nemala snáď ani na maturitách. Postupne sme prešli všetkými testami, rozhovormi s inštruktorkami, ďalšími testami. A po teste z angličtiny mi bolo jasné že ju budem opakovať. Na druhý pokus som už zvládla aj to.

 

„Všetkým ktorí ste prešli testami gratulujem a polovične vás vítam v rodine palubných sprievodcov. Ostatným ďakujeme že mali záujem stať sa našou súčaťou, no predpisy vás ďalej nepustia. Prajem vám veľa šťastia v inej profesii." Pani Ema. Milá a upravená, prototyp letušky. Aspoň pre mňa. Musím priznať, že za ľuďmi ktorí testy z rôznych dôvodou neurobili sa nám podaktorým aj zaleskli slzy v očiach.

 

„Povedala profesii? Veď to snáď nebudem robiť celý život. Odlietam si letnú sezónu a hotovo." Celkom ma rozrušilo označenie mojej letnej brigády za profesiu.

„Ale prosím ťa, ani nevieš ako a prepadneš tomu." Oponoval mi Andrej.

„Jasné a preto študujem vysokú školu, aby som sa celý život bála že sa niekde zrútim s lietadlom."

„Ty sa bojíš?"

„Vidíš, vlastne neviem. Ako cestujúca som sa nikdy nebála. Snáď sa nebudem ani ako letuška. Inak to bude riadny prúser."

„Tak to teda áno. Dámy a páni, prosím vás nepadáme náhodou, viete, lebo ja sa veľmi bojím. Ha ha ha ha."

„Naozaj strašne smiešne. Idem zistiť ako nám budú plánovať tie vývozy či ako sa to volá. To tam budem iba sedieť na zadku ako cestujúca a pozerať sa čo robia ostatní?"

„Najprv budeš mať dva lety na každom lietadle ako observer a tam budeš sedieť na zadku a pozerať sa.  Potom už dostaneš uniformu a na vývozoch budeš pomáhať zatiaľ ako člen posádky navyše tiež na každom lietadle zvlášť. No a nakoniec ťa už ako právoplatného člena posádky nejaká examinátorka preskúša na palube z úplne všetkého a keď prejdeš, hor sa lietať."

„Nejaký múdry mladý pánko, nie."

„Dával som na rozdiel od teba pozor. A utekaj už zistiť čo s tými observermi."

 

Počas kurzu sme sa stihli zoznámiť aj s našimi dispečermi, ktorí dohliadali na to, aby všetky leti boli zabezpečené všetkým čo treba. Hneď uviedli na pravú mieru naše pokusy o vykanie a ubezpečili nás že im musíme tykať a budú aj oni nám. Až neskôr z toho celého vyplynulo že sú to naši budúci piloti, ktorí zbierajú skúsenosti najprv ako dispečeri.

 

„Čaute chalani, tušíte ako to bude s observerskými letmi? Že na kedy si zariadiť voľno, alebo tak."

„Milá Terezka, vitaj v letectve. Maj stále zapnutý telefón a keď to bude aktuálne, zavoláme, prídeš a poletíš."

„To dúfam nemyslíš vážne?" naozaj ma to dosť rozčúlilo, je predsa leto a ja chcem vedieť kedy budem mať voľno.

„Myslím to smrteľne vážne, je sezóna, takže vás musíme vopchať na lety, kde si budete mať kam sadnúť."

„Vynikajúce, tak sa majte."

„Ahooooooooj." Zborovo mi odpovedali a s pár hlúpymi poznámkami ma vyprevadili z dispečingu.

 

Pobrala som sa teda nadávajúc domov a s očakávaním si brávala telefón skoro aj na záchod, veď čo keby náhodou.

 

Už sme mali pomaly všetky skúšky v škole za sebou v predtermínoch, keď sa ozval náš dispečing.

„V sobotu o deviatej ráno nášho času máš briefing do Hurghady. Buď presná."

„Ok, ďakujem, čau." Rýchlo som si v hlave prešla že briefing je naša predletová príprava, teda to znamená že mám prvého observera, že mi miestny čas povedal preto, že existuje v letectve aj čas UTC, ktorý je od nášho rozdielny. Wow, prvý let.

 

„Čaaaaau Andrej, v sobotu letím Hurghadu. Teda zatiaľ iba observer, ale aj tak sa neviem dočkať. Čo ty, ako si na tom?"

„Hello, čo ma kvôli tomu budíš? Teraz v sobotu?"

„No nie, o rok."

„Tak to sa vidíme. Vezmeš ma autom ráno?"

„Ale veď áno, o pol deviatej som tam."

„A to načo tak skoro? Veď tam máme byť o deviatej a odo mňa sme tam za päť minút."

„Pre istotu. Čau."

„Strašné s tebou. Ahoj."

 

V piatok som nevedela zaspať a to som ráno mala vyzerať čerstvá ako rybička. Nasilu som zatvárala oči, rátala ovečky, zakrývala si hlavu vankúšom, ale nič. Nakoniec som zaspala neskoro v noci. Ráno som sa obliekla do kostýmu, primaľovala sa, skrotila neposlušné kučery do copu a vybrala som sa pre Andreja.

 

Trištvrte na deväť a Andreja nikde.

„Haló, kde toľko trčíš, musíme tam byť načas aj keby neviem čo bolo! Som ti vravela o pol deviatej!."

„Dobre, dobre moja. Dopijem kávu a idem, nestresuj. Alebo prídeš hore na káv.... Halo?"

Vraj nestresuj. Prvý deň budem štvrtinová letuška a on mi povie nestresuj! A ešte ma volá hore na kávu. Zbláznim sa z neho.

„No dobré ránko. Chutila kávička? Je osem päťdesiat!"

Dostala som pusu na líčko „Dobré ránko, sekne ti to slečna letuška."

„Tebe sa nedá odolať, ďakujem aj ty vyzeráš dobre pán letušiak." Rozosmiali sme sa a ranná kríza bola zažehnaná. Pridala som plyn a osem päťdesiat päť sme sa prirútili na briefing.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?