život v oblakoch 3/1

Autor: Mária Chalušová | 6.2.2011 o 22:44 | (upravené 7.2.2011 o 12:15) Karma článku: 6,29 | Prečítané:  1095x

„Dobré ráno všetkým, pre vás nových, volám sa Roman a som vedúcim kabíny na tomto lete. Do Hurghady poletíme tri hodiny a tridsať minút, máme stosedemdesiattri cestujúcich, dvoch infantov, jedno vegetariánske jedlo. Servis urobíme najprv pitný vozík, hneď za ním jedlo, kávu a čaj, prípadne ešte podáme vodu. Pozbierame smeti a hotovo. Vás nových poprosím posadať si na predné sedadlá."začal predletovú prípravu vedúci kabíny, ktorého brat bol s nami v kurze.

 

Nestíhala som zavrieť ústa. Roman ešte každého z posádky preskúšal pár otázok, čím sa vedúci kabíny pred každým letom musel ubezpečiť že má pripravenú a letuschopnú posádku. Na každý jeden let bol niekto „v zálohe", teda takzvane standby a pokiaľ sa vedúci kabíny rozodol že niekto nie je dostatočne pripravený, poslal ho domov a nahradil človekom stanby. Roman ešte skontroloval povinnú výbavu každého člena posádky, licencie a pasy. Nám tiež skontroloval či máme pasy a preukazy žiakov.

O chvíľu sa k nám pridali kapitán a kopilot. Tiež sa nám predstavili, podali si s nami ruky, popriali veľa šťastia a celú posádku informovali o trase letu, počasí po trati a predpokladanom počasí v Hurghade. Našťastie neočakávali žiadne turbulencie.

So zvyškom posádky sme sa predstavili až po briefingu, cestou k autu ktoré nás odviezlo na GAT, teda na General Aviation Terminal, kadiaľ prechádzajú iba posádky a VIP cestujúci.

Tu sme prešli pasovou kontrolou, osobným screeningom tak isto ako cestujúci v tremináli kúsok od nás a potom nás odviezli priamo k lietadlu. Všetci piati, ktorí sme tam boli navyše sme sa snažili vstrebať čo najviac informácií a postupov priamo v praxi, takže sme sa zavesili na jedného člena posádky každý a vypytovali sme sa, múdro prikyvovali a nevychádzali z údivu čo všetko treba pred letom nachystať.

Stihli sme si všimúť že piloti okrem vonkajšej obhliadky lietadla, pri nastupovaní pohladkali lietadlo, pozdravili JU a zaželali JEJ pekný let. Jeden člen posádky musel od firmy dodávajúcej catering prevziať, prerátať a podpísať všetko čo do lietadla naložili. Ostatní si kontrolovali svoje časti lietadla, či je všetko tam kde má byť a v správnom počte.

„To robíte pred každým letom?"nasledovala moja hlúpa otázka kolegyni. Veď nás to učili..

„Samozrejme, keby niečo chýbalo, musí sa to oznámiť kapitánovi a bez mnohých vecí sa vôbec nesmie letieť. Napríklad keby ti chýbal bezpečnostný pás pre bábätko a mala by si plný poče bábätiek na palube..Mimochodom, koľko je maximálny počet bábätiek v tomto lietadle?"znovu mi trpezlivo vysvetľovala a zároveň ma skúšala.

„Pätnásť."

„Super. Takže keby ti jeden chýbal, tak by sa nemohlo letieť. Buď by jeden museli priniesť z druhého lietadla, alebo by sa žiaľ to bábätko nesmelo prepravovať. A tak je to so všetkým, preto máš tento checklist čo musíš skontrolovať. Ešte mi povedz kde by si checklist mojej pozície našla?"

„Noooooo...jáj, už viem, pod servisnou sedačkou, jumpseatom?"

„To sa ma pýtaš, alebo vieš?"

„Viem."

„Správne."

Najprv sa mi zdalo že na mňa nemusela byť až taká nepríjemná, ale postupom času som zistila, že tieto veci musím vedieť aj keď ma o polnoci zobudia.

Potom kolegyňa vzala palubný telefón a niekomu niečo povedala.

„Čo si teraz robila prosím ťa?"

„V prvom rade som skúšala či funguje palubný telefón, lebo ten tiež fungovať musí a keďže som týmto krokom splnila celý môj checklist, oznámila som VK, že mám checklst skompletizovaný."

„Ok, zavolať VK..kto je VK?"

„Vedúci kabíny predsa."

„Ahaaaa to má logiku. Takže zavolať VK a oznámiť skompletizovanie checklistu. Ešte niečo?"

„Samozrejme, doplniť hygienické potreby na toalete. V každom vrecku pre cestujúceho musia byť bezpečnostné inštrukcie a sáčok na nevoľnosť. Ak nie sú, doplniť. Vymeniť podhlavníky na každej sedačke a potom už iba čakať na pasažierov. Tie vrecká a podhlavníky robíme všetci, takže sa dohodnete kto kde začne. Je to tak rýchlejšie."

„Ďakujem."

„Nie je za čo, všetci sme začínali. A teraz choď do predu za Romanom, o chvíľu prídu cestujúci."

Roman nám ešte zopakoval niektoé dôležité veci, pripomenul že v lietadle sa všetky strany berú v smere letu, teda ak stojíme čelom k zadnej časti lietadla, ľavá strana je vlastne po našej pravej strane. Trošku komplikované na začiatok. Usadil nás na predné sedadlá a spolu s ostatnými letuškami privítali a pousádzali cestujúcich.

Čo sa dialo v kabíne lietadla potom sme nevideli, keďže sme ešte neboli uniformovaní a nemohli sme sa voľne pohybovať po lietadle. Iba sme tušili že ostatní vykladajú batožiny do schránok nad sedadlami, kontrolujú zapnutie pásov, či sú záclonky a opierky na ruky, stolíky a operadlá sedadiel zdvihnuté. Asi sa nám všetkým odohrávalo v hlavách to isté.

Ako každému jednému cestujúcemu vysvetliť, že tá batožina nesmie byť pri ňom pre to, aby mu nebránila v úniku z lietadla keby sa niečo stalo a my sme museli evakuovať a nevyplašiť ho pri tom na smrť?

Ako vysvetliť mamičke s bábätkom, že naozaj musí sedieť na jej kolenách (a nie hopkať po jej hohách iba veľmi zľahka pripútané) chrbátikom opreté o ňu, lebo je takáto pozícia v prípade núdzového pristátia pre jej dieťa najbezpečnejšia a opäť ju nevystrašiť?

Ako presvedčiť cestujúceho s nedospelým dieťaťom, že ak vypadnú masky, musí ju nasadiť najprv sebe a až potom svojmu milovanému potomkovi nie preto aby jeho dieťa najprv nemohlo dýchať, ale preto, že kým ju v panike nasadí malému, on pravdepodobne dovtedy zamdlie a dieťaťu už nepomôže nikto?

A pritom nehovoriť neustále len o núdzových situáciach?

Z myšlienok ma vytrhlo čosi, čo sa ozvalo z reproduktorov nad hlavami. Do takzvaného public adress, teda PA (píejka) niekto niečo povedal. Pani Ema nám vtĺkala do hlavy že to musíme počúvať, pretože sa to týka hlavne nás a sú to nejaké pokyny pre nás. Rovnako ako rôzne gongania a cinkania na ktoré musíme reagovať.

„Čo povedal?" otočila som sa na Andreja ale ten evidentne tiež vôbec nepostrehol čo to bolo.

„All doors can be closed. To znamená že všetky ešte stále otvorené dvere môžeš zavrieť a musíš zavolať VK že sú zatvorené." ozvala sa spoza nás Vierka

„Dikes." Usmiala som sa na ňu ospravedlňujúco, ako keby som urobila nejakú obrovskú chybu.

Znova zachrastilo PA.."Čooooo?"ozvala sa Vierka

„Cabin crew all doors in arm position and croscheck. Teda na dverách zaistiť sklz, skontrolovať kolegovi oproti či to urobil poriadne, on to skontroluje tebe a do PA to oznámiť VK." Víťazoslávne som odpovedala.

„Hm, dik." A boli sme si kvit. Ale museli sme si zatiaľ takto pomáhať, pretože občas to pre nás bolo viacej šušťanie ako zrozumiteľná veta.

„Two left, two right. Four left, four right." Zaznelo oznámenie zaistených sklzov a to sme už počuli všetci. Ešte pár letov a zo šušťania budú zrozumiteľné povely.

 

Prvý krát v živote som dávala pozor, keď kolegovia robili demonštráciu záchranných a núdzových prostriedkov, takzvané demo. To si nemohol každý robiť ako chcel, aj na to bol postup, aby to vyzeralo plus - mínus synchrónne. My sme to so záchvatmi smiechu skúšali v lietadle bez pasažierov. Títo to robili naostro.

 

„Cabin crew departure position."ozval sa kapitánov hlas vyzývajúc palubný personál aby sa posadil na svoje miesta a pripútal sa všetkými pásmi ktoré na sedadle majú, lebo v priebehu chvíle odlietame.

 

Po štarte kapitán vypol obrázok s pásom a prirútil sa k nám Roman „Mládež, vstyk, rozdeľte sa do bufetov a poďme pomáhať."

„Ale Roman, toto je iba observer, vraj vás máme iba sledovať." Snažila som sa vysvetliť Romanovi že naozaj netušíme čo máme robiť.

„Najviac sa naučíte keď aj pomôžete. Budete síce zavadzať, ale je to dlhý let, to zvládneme. Potom budete na vývozoch za hviezdy ktoré sa vyznajú v bufete. Šup, šup."

„Takže, nachystáme si vozík s pitím, na vrch položíte dva drovre (plastové alebo kovové boxy) do ktorých si vyložíte z každého pitia čo máme jednu fľašku,ak je víno aj víno. Poháre buď sem, alebo na holder (špeciálny stojan na poháre ktorý neustále padá) z boku vozíka, otvárak na víno, servítky. Hotovo. Teraz vytiahnete z piecok zohriate jedlá a naukladáte ich do droverov tak aby nepadali na cestujúcich keď sa bude hýbať s vozíkom. Vozík si otvoríte a keďs ním vyjdete do uličky, každému podáte jeden box z vozíka a na vrch položíte teplé jedlo. Opatrne to podáte cestujúcemu. Jednoduché, nie?"

„Ohromne. A keď mi to spadne? Všetko z boxu sa vysype? Prípadne na cestujúceho?"

„Nestresuj. To sa ti stane tak raz za pár rokov. Musíš si dávať pozor, na začiatku robte radšej pomalšie, ale o to precíznejšie."A kolegova vyrazili do uličky s vozíkom ktorý sme im nachystali a úsmevom číslo šesť.

„No neviem či raz za pár rokov, alebo raz za deň." Povedala som  Vierke a spoza závesu sledovala ako bez problémov a elegantne servírujú jedlo.

„Tiež sa mi to nezdá."strčila ku mne hlavu Vierka

Keď bolo všetko jedlo rozdané, servírovali ešte kávu a čaj. Šálky mali pasažieri v boxoch s jedlom a tak sa len vzali konvičky a malé tácky, platíčka, na ktorých boli poukladané mliečka, citróny a cukre. Šálku na platíčko, naliať kávu a podať.

„Tak keď ich neobsypem jedlom, káva to istí." Strachovali sme sa v bufete.

Následne s prázdnymi vozíkmi bolo treba ísť pozbierať všetko dojedené a dopité. To už vyzeralo jednoduchšie.

„Tak hotovo" vrátili sa dve kolegyne s plným vozíkom použitých boxov, pohárov, šálok, nedojdeného čohosi. „Teraz to iba nahádzať do smetiakov a môžeme sa najesť my."

„Roman, prosím ťa, piloti si už vybrali čo budú jesť?"

„Áno, už im to zohrievam, ja už mám tiež odložené, môžete sa po jednom najesť aj vy." Totižto aj v jedení posádky na palube lietadla je postupnosť. Prvý na výber dostane kapitán. Kopilot druhý, po ňom je na rade vedúci kabíny a potom podľa seniority ostatní členovia posádky. Vždy musia jesť tak aby ich nevideli cestujúci a tak, aby z každého bufetu bol jeden bez plných úst schopný sledovať kabínu lietadla a starať sa o cestujúcich. Potom sa môžu vystriedať.

 

Cestou naspäť nám to už v bufetoch išlo celkom od ruky a Roman nás nezabudol pochváliť. Stihol nám porozprávať aj nejaké zážitky z lietadla, ktoré sa nám zdali skôr vymyslené než pravdivé. Ale možno raz zistíme že je to naozaj tak.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?