život v oblakoch 4/1

Autor: Mária Chalušová | 11.2.2011 o 16:20 | (upravené 11.2.2011 o 16:51) Karma článku: 6,63 | Prečítané:  936x

Charterové lety sa na 757 a 737 líšili iba v tom, že 757 pohltila do svojich útrob viacej cestujúcich s väčším množstvom batožiny a lietala rýchlejšie a tak sme boli skôr doma.

 

Naša spoločnosť ale prevádzkovala aj pravidelné lety do Indického mesta Amrtitsar, ktoré je v časti Punjab (Pandžáb) neďaleko od hraníc s Pakistanom. Z omylu že do Indie vozíme cestujúcich ktorí tam idú na cesty nás vyviedli ešte na kurze, takže sme vedeli že sú to ľudia indického pôvodu, často síce národnosti britskej, alebo talianskej, no Indovia. Ľudia ktorých som videla maximálne v televízií. Z diametrálne odlišnej kultúry a úplne iným náboženstvom než o akom som doteraz počula, respektíve s desiatkami náboženstiev. Najmä Sikhovia, ktorí sa vyznačujú turbanmi, dýkami za opaskami, strieborným náramkom... Po firme sa samozrejme o letoch do Indie rozprávali rôzne a viac menej hrozné príbehy najmä na vystrašenie nových letušiek a letušiakov (ako sme s obľubou volali našich stewardov).  Okrem letov do Amtritsaru sme týchto cestujúcich rozvážali ďalej do britského Birminghamu a do talianskeho Bergama. To boli linky ktoré trvali asi hodinu a boli to lety na ktorých sme sa zoznamovali s mentalitou našich indických cestujúcich.

 

Niekedy začiatkom augusta som mala naplánvaný prvý let do Birminghamu. Nevedela som ako špeciálne by som sa mala pripraviť na takýto let a tak som sa nijako špeciálne nepripravila. Briefing prebehol normálne, cesta k lietadlu bola tiež úplne štandardná a tak som začínala byť presvedčená že všetky tie historky boli len historkami. Až do chvíle kedy som nastúpila do lietadla.

V kabíne bol neuveriteľný zápach. V prvom momente ma až naplo na zvracanie, urobila som teda krok naspäť na schodíky a myslela som si že týmto pádom je moja letná brigáda v keli. Kolegovia ktorí už boli na túto zvláštnu zmes vôní zvyknutí sa samozrejme uchechtávali.

„No poď, na to si zvykneš. Takto vonia India."

„Vonia?" neveriacky som sa na neho zhlboka dýchajúc na schodoch pozrela.

„Jasné že vonia. Keď si zvykneš, India ti bude voňať. Možno nie lietadlo po deväť hodinovom lete z Indie, ale samotná India určite."

Pozbierala som teda zvyšky odvahy a nastúpila naspäť do toho príšerného smradu a neporiadku. Po zemi sa váľala ryža, mäso s omáčkou, papiere, oblečenie, hračky, tašky,... Tetušky upratovačky ktoré vždy po lete nastúpili so svojimi zbraňami a vykúzlili v lietadle poriadok len zúfalo nadávajúc robili svoju robotu a viem si predstaviť ako veľmi ju vtedy nenávideli. Po pár minútach som už zápach nevnímala a keďže sme potrebovali čo najrýchlejšie odštartovať, v tesnom závese za upratovačkami sme si pripravovali kabínu lietadla. Bolo to o to zložitejšie že vtedy si cestujúci mohli počas medzipristátia nechať svoje osobné veci v lietadle. Takže sme mohli iba doplniť sáčky proti nevolnosti, teda bličáky, chýbajúce bezpečnostné inštrukcie a vymeniť najzdevastovanejšie podhlavníky.

„Čo ste v Indii nemali náhradné bličáky? Alebo prečo chýbajú skoro všetky? A inštrukcie? Čo sa tu dialo?"

„To je na Indiách normálne. Inštrukcie sú fantastická hračka pre deti a bličáky sú buď zaplnené tým na čo sú určené alebo sú jednoducho použité na niečo iné. Ale veď uvidíš sama."

Pripravili sme teda kabínu a čakali na našich cestujúcich.

Pri ich príchode som zažila ďalší šok. Boli ako z rozprávky. Ženy v nádherných farebných sárí, muži mali na hlavách turbany a do nich pripletené aj fúzy a dlhočizné brady. Starší boli oblečení v bielych alebo béžových plátených blúzach a nohaviciach, mladší mali na sebe normálne európske oblečenie. Sárí žien sa ligotalo rôznymi flitrami alebo bolo len jednoduché, no o to farebnejšie. Všetky mali nádherné dlhočizné vlasy vačšinou zapletené do chvosta. Dokonca aj staručké babičky ktoré ledva chodili mali nádherné dlhé, striebristé vlasy a krásné sárí. Plno žien malo na rukách malé bábätká s obrovskými čiernymi očami a za ruku viedli ďalšie deti. Dievčatká boli vyparádené ako princezné a chlapci mali na hlavách urobené drdoly prekryte kusom tmavej látky. Keď budú ich vlasy dostatočne dlhé, budú si ich tiež zapletať do turbanov ako ich otec starý otec, prastarý otec a celé generácie pred nimi. Stála som v tej uličke ako obarená a napriek tomu že som každého prichádzajúceho slušne pozdravila, dal by sa môj stav nazvať nemým užasom. Vôbec som si nevšimla že ma skoro žiaden z nich neodzdravil po anglicky, ale akýmsi čudným jazykom.

Zo sledovania rozprávky ktorá ma obklopovala ma vytrhlo hlásenie VK „Boarding completed, cabin crew headcount please." Vrhla som sa teda do masy ľudí ktorá stála v uličke a snažila som sa ich porátať. Nepodarilo sa mi to ani na piaty pokus. Našťastie ostatní kolegovia mali správny výsledok a na kontrolu počtu stačili správne výsledky od troch letušiek. Mohli sme zatvoriť dvere a začať pripravovať kabínu na štart. A to bola najťažšia časť letu. Napriek tomu že títo ľudkovia strávili v tom istom lietadle deväť hodín na lete z Amritsaru do Bratislavy, nevedeli kam si majú sadnúť, počas prestávky v Bratislave zabudli že sa majú pripútať, že nesmú mať batožinu na kolenách ani v uličke.

Keď som konečne prišla kolegyni ktorá bola o pozíciu nado mnou povedať že mám všetkých pripútaných a batožinu uloženú, len sa na mňa pobavene pozrela

„A ten starček čo sa plíži k záchodu?"

„Aha..tak idem."

 

Prišla som teda k starčekovi a po anglicky som mu začala vysvetľovať že už nemôže ísť na WC, ale že po štarte hneď bude môcť ísť. Starček na mňa pozeral múdrymi očami, pokýval a hrnul sa ďalej k WC. Skúsila som to teda ešte raz

„Execuse me sir, but we are close to take off. It is not possible to go to the toilete now. You can go after take off, after switching off the fasten seatbelt sign."

Znova tá istá reakcia. Kolegyňa sa na mne pobavila a prišla mi na pomoc. Chytila starčeka za ramená, otočila ho, dotlačila k miestu, posadila, pripútala, vyložila paličku a ukázala na transparent s pásom.

 

„Bohužiaľ, inak to niekedy nejde. Oni veľmi po anglicky nerozumejú a títo staručkí už vôbec. Rozprávajú jazykom Hindi. Bežne vstávajú priamo pri štarte alebo pristátí, pretože nevedia čo od nich chceme, niektoré tieto babičky a deduškovia vôbec nevedia že sú v nejakom lietadle. Netušia čo vlastne je ten veľký vták do ktorého ich nechali nastúpiť. Sú to veľmi prostí ľudkovia."

„Ako teda môžeme dodržiavať všetky predpisy a postupy?"

„Veľmi jednoducho. Musíš mať oči na stopkách a dohovárať sa s nimi rukami - nohami. Tieto krátke linky sú ok, počkaj na prvú Indiu."

 

Naozaj let prebehol celkom hladko až na pár káv a čajov vyliatych na koberci, detičiek pobiehajúcich po kabíne vo chvíli kedy ešte mali sedieť, džúsov rozliatych na stolíkoch. Ale bolo mi vysvetlené, že to je úplne normálne a nemám sa tým vôbec zaťažovať. Zatiaľ kolegyovia pomáhali ako vedeli keď bolo viac ako jasné že si s cestujúcim neviem poradiť. Domov som prišla plná emócií a s napáchnutou uniformou zvláštnej korenistej vône. Nevedela som sa dočkať svojho prvého letu do Indie.

 

Medzi tým som si ale znovu polietala na našich charterových linkách so slovenskými cestujúcimi a zrazu sa mi zdali ohromne chápaví a disciplinovaní. Aj keď bolo stále čo vysvetľovať a na čo ich upozorňovať...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?