reklama

Život v oblakoch 10

Predsa len, po nočných letoch do Indie a túlaním sa v jej prašných uliciach sa už zase žiadalo navštíviť nejaké iné miesto.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Napriek tomu, že sme do Birminghamu lietali, vždy som videla iba letisko, respektíve letiskovú halu z okienka lietadla pokým sme upravili lietadlo na príchod pasažierov. Veľmi ma preto potešil telefonát z dipečingu pár hodín pred briefingom na „obyčajný“ Birmingham s pasažiermi z Indie. „Teri, pobaľ sa na pár dní, zostanete tam, budete lietať nejaké chartre priamo z Anglicka.“ Ani ma nenapadlo frflať že neviem na koľko dní sa treba pobaliť a že neviem kedy sa vrátim domov. S radosťou som nahádzala do kufra nejaké veci a pobrala sa do roboty. Zišli sme sa zase raz vynikajúca posádka a tak bolo jasné že o zábavu nebude núdza.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Odleteli sme si Bratislava – Birmingham, pousmievali sa na pasažierov, porobili čo bolo treba a celý rozradostení sme sa vybrali pred letiskovú halu si vziať taxík a hor sa na hotel, ktorého názov a väčšinou aj ulicu na ktorej sa nachádzal dostali piloti v rámci predletovej prípravy v Bratislave. Od samej radosti ma začínalo pobolievať hrdlo, čo je u mňa vždy predzvesť nádchy. Cítila som sa čím ďalej tým horšie, ale aj tak by s tým už nikto nič nenarobil a tak som čušala ako voš pod chrastou a keď sme sa ubytovali, pobrala som sa namiesto bujarej žúrky s kolegami na izbu vyležať bacila. Našťastie nás na druhý deň nečakal žiadny let. Po pár hodinách ma zobudilo naliehavé trieskanie na dvere ku ktorému patrilo aj hlasné vykrikovanie mojich drahých kolegov a tak sa nedalo inak, než sa k nim pripojiť. Už som musela s farbou von že sa necítim dobre, ale odbili ma krátkym „Ale prosím ťa, to opijeme..“ a bola som podľa nich vyliečená. Keďže bolo treba dodržať „dekórum“ a nemohli sme vyvádzať na hotelových chodbách, museli sme sa nasťahovať žúrovať k nejakému neborákovi z posádky na izbu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na druhý deň sme sa vybrali spoznať krásy Birminghamu, hlavne krásy jeho obchodov. Zapadli sme do prvého obchodného centra ktoré sme našli a brázdili obchody jeden za druhým. Predsa len s anglickými diétami vo vačku to bolo jednoduché. Najesť sme sa samozrejme museli v nezdravom fast foode BK ktorý nám bol vzácny a nezabudli sme si z nedojedených sendvičov, slamiek a vymačkaných kečupov poskladať lodičky.

Večer sa pokračovalo v žúrovaní a keďže môjho bacila sme noc predtým úspešne opili, tentokrát som už neležala pod perinou so zaviazaným hrdlom. Len som teda mala po ruke servítku, lebo sa mi spustila nádcha. Ale vštko pekne s mierou, pretože na druhý deň podvečer nás čakal let do Londýna. Bolo sa treba vyspať a načerpať sily na let.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dobre oddýchnutý a riadne pripravení na let sme sa pobrali na letisko. Na naše prekvapenie nás čakal iba prázdny prelet smer Londýn a potom dva dni lietania do Sharm el Sheiku.

Prázdne prelety boli niečo úžasné. Vždy nám piloti ponúkli, že jeden alebo dvaja môžeme sledovať štart a pristátie priamo z cockpitu, ostatní si užívali možnosť sledovať krajinu pod nami z prvej triedy a pokiaľ to nebol nočný let kedy sme väčšinou pospali ako batoľatá, jašili sme sa ako malé deti. Šatky z krku sme si uviazali na hlavy ako dojky, predbiehali sme sa kto komu ponúkne na jedlo väčšiu somarinu a najvzácnejšie bolo, že nám vedúca kabíny sem tam dovolila odniesť pilotom pitie alebo jedlo. Na takýchto letoch sme mali cockpit otvorený a mohli sme si prísť pokecať a obzrieť výhľad. Nám novším to bolo vzácne a starší si aspoň oddýchli.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V Londýne sme mali zarezervovaný luxusný hotel o akom som v živote ani nesnívala. Celá posádka sme sa zhodli, že asi nebolo nič iné v okolí letiska voľné. Tak sme sa pofotili a uložili sme sa na spánok aby sme boli na druhý deň svieži na let.

Ráno sa prebral catering, pripravili sme si lietadlo, rozostavali sa na svoje miesta a usmiati vítali cestujúcich. Sama som svojej angličtine veľmi neverila, no tu som sa presvedčila že mám ešte čo doháňať. Cestujúcim som rozumela asi každé štvrté slovo, čo bolo pri komunikácií s nimi dosť náročné, ale hlavne že rozumeli oni mne kam si majú sadnúť. Staršia kolegyňa ma potom potešila, že to je jednoducho britský prízvuk na ktorý si treba zvyknúť a nie je chyba v mojej angličtine. Takže keď bola kabína nachystaná na štart, usadili sme sa na jumpseaty a čakali na vzlet. Londýnske letiská sú veľké a vyťažené, takže kým sme vyštartovali, prebrali sme s kolegom aj nesmrteľnosť chrústa. Lietadlo sa konečne začalo odlepovať od zeme a mne vyhŕkli slzy. Nie od šťastia že konečne letíme a máme aj cestujúcich, ale od bolesti. Nádcha v lietadle vie byť zradná a upchaté dutiny začnú pri pretlakovaní lietadla protestovať. Tá bolesť bola skoro nevydržateľná. Myslela som že mi roztrhne ušné bubienky.

„Na pristátie si daj na uši nahriate poháriky“ poradila mi Janka a nechala ma sa vysmiať zo záchvatu smiechu ktorý som pri tejto predstave dostala.

Porobili sme servis s bagetami a nápojmi a stále sme do pristátia mali kopec času. Začali sme si skúšať ako sa na uši dávajú poháriky a slušne sme sa pri tom zabávali. Ešte že sa bufet dal zastrieť závesom… Dotiahli sme to až tak ďaleko že Maťo mal v ušiach zatrčené miešatká, na nich napichnuté servítky a na ústach a brade nacucnutý pohár. Ani pomyslieť čo by sa stalo keby v tej chvíli napadlo pasažiera prísť si vypýtať colu.. Alebo keby nás prišla skontrolovať vedúca kabíny.

Natrénovali sme si to výborne a tak som si na pristávanie nahriala poháriky a keďže sme sedeli mimo dohľadu pasažierov, mohla som si ich pricapiť na uši. A čuduj sa svete, bolesť neprišla. Cestou naspäť už poháriky a miešatká neboli dostatočne zábavné a tak sa v zadnom bufete chalani začali obsypávať instantnou kávou. Samozrejme nechceli mať špinavé uniformy a tak sa uhýbali ako sa len dalo a káva bola rozsypaná po celej zemi. Myslím že záves čo-to ukryl pred zrakmi cestujúcich, ale smiech ktorý sme len ťažko tlmili počuť bolo. Nič sa nedá robiť, aj také lety musia byť. Čo krok, to chrup káva pod lodičkami, čo krok do kabíny, to hnedá škvrnka na koberci. Tetušky upratovačky sa po prílete do londýna nestíhali čudovať čo sa to len stalo. A my sme mali výborný zážitok.

Nehovoriac o zážitkoch, ktoré z nás museli mať nestranní pozorovatelia, keď sa nás šesť vrútilo do Hustler obchodu. Všetko sme museli vytiahnuť z regálu, vyskúšať, rehotali sme sa pri tom ako puberťáci J V Burger Kingu sme z nedojedených burgerov a hranoliek robili lodičky a hrali sme s nimi vojnu, miesto plachiet mali lode na slamke nastoknuté obaly od kečupov. Dnes keď si na to spomeniem, musím sa smiať. Keby boli okoloidúci vedeli že sme posádka, stopercentne by nám neverili. Dokonca sme sa na prázdnom letisku vozili v invalidních vozíkoch..a to sme už mali na sebe uniformy. Security sa museli veľmi smiať ak nás sledovali na kamerách. Možno si k tomu urobili aj pukance a naliali plný pohár koly.

Mária Chalušová

Mária Chalušová

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Rada sa smejem a niekedy rada plačem. Zoznam autorových rubrík:  Život v oblakochSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu