reklama

život v oblakoch 5

Nadišiel deň kedy som vo svojom plánovaní mala prvý let do Indie. V prvom rade to bola jediná linka kedy sme po prílete do destinácie aj hneď neodleteli. V Indii boli pobyty od troch dní do týždňa, podľa toho ako boli naplánované lety.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Kapitola 5

Incredible India

Nadišiel deň kedy som vo svojom plánovaní mala prvý let do Indie. V prvom rade to bola jediná linka kedy sme po prílete do destinácie aj hneď neodleteli. V Indii boli pobyty od troch dní do týždňa, podľa toho ako boli naplánované lety. A v neposlednom rade to bola moja prvá služobná cesta do krajiny o ktorej som nemala ani poňatie a o ktorej som počula od kolegov toľko zlého až som z toho mala strach. Špina, smrad, bieda, kriminalita,… Ale strašne som sa tešila.

Noc pred odletom som nemohla zaspať. V posádke sme boli štyri baby a jeden chalan. Samozrejme potom ešte ďalší dvaja v kokpite a mechanik. Z celej posádky sme boli dve „Indické panny“. Ja a Lucka.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Let do Amritsaru trvá deväť hodín. Máme skoro plnú mašinu, z toho desať bábätiek. Servis robíme dvakrát. Prvý hneď po štarte. Najprv nápoje, potom vozíky s teplým jedlom, ktoré sa dáva zohrievať ešte na zemi aby sme stihli zohriať toľko porcií. K miske s jedlom patrí box s príborom, šálkou a nejakou sladkosťou a ešte zvlášť typický indický chleba čapáta. Hneď potom rozlejeme kávu a čaj. Pozbierame odpadky, potom urobíme druhý krát nápojový vozík, znovu pozbierame a ešte raz urobíme nápojový vozík, ale iba s vodou. Zaberie nám to asi dve a pol hodiny. Potom ich necháme spať a druhý servis s croissantom a nápojmi urobíme asi hodinu do pristátia. Predtým ešte rozdáme pristávacie karty pre ľudí s iným ako indickým pasom. Po pristáti počkáme kým upracú lietadlo a pôjdeme na hotel.“ Povedala VK najmä pre nás dve ktoré sme nevedeli o čo ide, pretože ostatní už túto stereotypnú linku poznali.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keďže sme už aj my s Luciou mali nejaké tie krátke lety s Indami za sebou, vedeli sme ako sa k nim správať a ako sa oni budú správať k nám. Takže bordovanie, zatváranie dverí, príprava kabíny na štart a samotný štart prebehli štandardne indicky skoro hladko. S úžasom som sledovala kolegyňu ktorá mala na starosti catering ako všetko ľahko pred odletom zrátala, doobjednala čo bolo treba, rozdelila pol na pol do bufetov, naložila jedlo do piecok dala zohrievať. Ako potom počas letu iba dala zohrievať ďalšie a ostatné uhľadne naložila na vozík, všetko tak ako má byť.

„Toto nikdy nemôžem zvládnuť.“premýšľala som nahlas.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Ale neboj sa, raz ťa hodia do vody bez upozornenia a uvidíš ako ti to všetko jednoduch pôjde.“evidentne sa ma snažila upokojiť kolegyňa.

„No uvidíme, ale neviem si to predstaviť.“

„Teraz na to nemysli, chop sa vozíka a ideme. Chceme to mať predsa rýchlo za sebou, nie?“

„Tak poďme na to.“

„A zásteru nemáš?“ upozornila ma na nekompletnú uniformu na servis.

„Mám. Len na spodku kufríka.“

„Tak šup na seba, uvidíš že sa zíde a budeš si ju ešte v Amritsare prať.“

Z kurzu som si pamätala že väčšina ľudí na linke do a z Amritsaru sú vegetariáni a musia dostať striktne vegetariánske jedlo. Catering nám pripravovala Bratislavská indická reštaurácia ktorá vtedy sídlila neďaleko letiska. Napriek tomu že vedeli aké jedlo majú dodať, často sa stávalo že vegetariánske a nevegetariánske jedlo nám nakladali pol na pol. Na takom lete sme museli zaimprovizovať a ak si cestujúci nepýtal vyslovene vegetariánske jedlo, snažili sme sa rozdať v prvom rade jedlo s mäsom. Samozrejme kuracím. Hovädzie neprichádzalo do úvahy, keďže kravy sú v Indii posvätné a to som ešte ani netušila ako. A bravčové tiež nebolo ani v jednom jedle.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď už všetci spokojne jedli, upozornila ma kolegyňa aby som sa pozrela do uličky.

„Veď on vysypal celú misku s jedlom na zem.“

„No, ale to nie je to hlavné. Sleduj.“

Chvíľu som civela do uličky spoza závesu ktorý oddeľoval náš priestor od kabíny cestujúcich.

„Prečo to po sebe neuprace, alebo aspoň nezavolá nás?“

„Neviem ti vysvetliť prečo, ale je to tak. Čokoľvek im spadne na zem, rozleje sa, vysype, nechajú to tak.“

„Už chápem prečo to lietadlo vždy po prílete tak vyzerá.“

„Ak chceš vidieť ako vyrieši upratovanie, choď ho poprosiť nech to uprace.“

„Execuse me sir, can you please make order here?“

„Handži?“

Uff. A to pre pána jána čo povedal?

„Sir, can you please clean a little bit the meal from the floor?“

„Handži.“

A bola som vybavená.

Kým som prišla dozafu oznámiť kolegyni zvláštnu odpoveď ktorú mi mladý muž dal, neporiadok bol uprataný. Pánko cez kopu jedla položil dvojstránku z novín. Neporiadok neviedel a teda neexistoval. Bohužial takýmto spôsobom upratovali všetko čo skončilo na zemi. Neraz to bolo aj niečo horšie ako miska s jedlom či šálka kávy.

Po prvom servise so všetkými nápojmi a jedlom ktoré k nemu patrilo sme si samozrejme museli upratať bufety a mali sme chvíľu „voľna“. Znamenalo to, že sme sa mohli po jednom najesť, trošku sa zrelaxovať sediac v našich bufetoch, vždy raz za pol hodinu niekto musel prejsť kabínou či pasažieri niečo nepotrebujú a či je všetko v poriadku. Samozrejme relax znamenal činnosť pri ktorej neupadneme do spánku, čo bolo počas takýchto nočných liniek celkom náročné. Boli sme teda vybavení knihami a časopismi aj napriek tomu že čítanie sme mali na palube zakázané. Hlavne preto aby sme sa tak nevžili do deja toho čo práve čítame, že si nevšimneme keby sa na palube niečo dialo. Všetci kapitáni ale boli zhovievaví najmä na nočných a dlhých linkách, kde nás práve čítanie udržiavalo v bdelom stave. Mali sme však špeciálne jedného „kapča“ ktorý nás chodil kontrolovať a nájdené časopisy zabavoval. Ktovie načo mu boli.. Ale keďže seniori to vedeli a my juniori sme s tým boli dopredu oboznámení, mali sme na neho takú fintu. Vedeli sme že si v kokpite môžu zapnúť odpočúvanie palubného telefónu ktorým medzi sebou komunikuje posádka a práve on ho mal zapnutý počas celého letu. Nuž sme si medzi sebou zavolali že si prídeme vymeniť časopisy. Do minúty prišiel kapitán na námatkovú kontrolu a zobral nám časopisy ktoré boli dopredu špeciálne pripravené pre iba pre neho. My sme tak ďalej mohli nerušene čítať.

Tiež sme v tejto pauze vypĺňali čas vypisovním vstupných papierov do Indie. Každý z nás musel napísať okrem svojho mena a čísla pasu aj obnos peňazí ktoré si do Indie prinášame, množstvo šperkov, počet a značku laptopov, fotoaparátov a akejkoľvek inej elektroniky, jednoducho skoro všetko čo sme si priniesli. Dodnes presne neviem načo presne im tieto informácie boli.

No a po pár hodinách sme sa zase vrhli do prípravy druhého servisu, ktorý pozostával z croissantu a nápojov. Servis skončil asi pol hodinku predtým než kapitán zapol svetelné transparenty s pásmi a zahájil pristávanie na letisku v indickom Amritsare. Pre nás to znamenalo pripraviť si kabínu lietadla, pripútať cestujúcich, odstrániť z uličiek a pomedzi sedačiek tašky, bundy, detičky,.. A opäť sa naši cestujúci tvárili ako by to všetko počuli po prvý raz. Opäť tie isté dialógy

„Please, fasten your seatbelt.“

„Handži?“

„Fasten your seatbelt sir.“

„Handži.“

A aspoň desať krát za sebou s každým z päťdesiatich cestujúcich ktorí pripadali na jednu stewardku.

Konečne sa nado mnou po príchode do zadného bufetu a oznámení kolegyni že cestujúci sú pripútaní Zuzana zľutovala a dala mi minilekciu Hindi, teda jazyka ktorým na mňa celý let zopár cestujúcich rozprávalo. Handži v podstate znamenalo áno. Ale používali ho aj ako opytovacie slovíčko, aj ako oznamovacie, dokonca rozkazovacie. Handži teda znamenalo všetko. A keďže sme sa chystali s cestujúcimi slušne lúčiť pri vystupovaní, naučila som sa aj slovíčko Sasrikal. Bol to pozdrav ktorý sa používa aj pri privítaní aj lúčení. Napriek tomu že to nebola moja posledná rýchlolekcia Hindi, sú to jediné dve slovíčka ktoré sa mi podarilo naučiť. Vlastne ešte jedno Dži, teda oslovenie Pane. Ale používala som ho iba v spojení s pozdravom Sasrikal, teda Sasrikal Dži.

Po pristátí a hlásení aby všetci zostali sedieť sme ihneď asi tri museli vyskočiť do uličky a usádzať cestujúcich, nakoľko hlásenie buď nepočúvali alebo mu nerozumeli a pre nich znamenalo pristátie koniec letu a hotovali sa vystupovať. Úspešne sme ale zastavili na stojánke pre mňa v úplne nepoznanej krajine a priznám sa že som ju vtedy ani príliš spoznať netúžila. Duplom nie po všetkých opisoch mojich senioritne starších kolegov. Otvorili sa dvere a kým sa cestujúci nahrnuli k východom, dnu sa dostala prenikavá horúčava, vlhkosť a zvláštna zmes vôní. Cestujúci sa začali tlačiť von, tak som teda skúsila

„Sasrikal“

„Sasrrikáááááááál.“ Usmieval sa na mňa rad nádherných bielych zubov spomedzi hustej brady zapletenej do pestrofarebného turbanu.

„Sasrrikáááááááál.“ Ďalší širokánsky úsmev

„Sasrikáááál.“ Keď už som to asi desiaty krát počula také natiahnuté, pochopila som správnu výslovnosť tohoto kúzelného slovíčka, ktoré vyvolávalo na každej jednej tvári úsmev.

„Sasrikááááááááááál.“ Už mi to celkom išlo

„Šašrikáááál.“ Vrhla sa na mňa bezzubá indická babička s prekrásnym sárí a hustým vrkočom čierno šedivých vlasov a vybozkávala ma na obe líca.

Zuzana skoro praskla ako zadržiavala smiech a nemohla sa nahlas pred vystupujúcimi cestujúcimi začať smiať.

Mne príliš do smiechu nebolo, ale uvedomila som si, že to čarovné slovíčko spôsobovalo okrem objatí a božtekov od babičiek aj podania zvráskavených a trasúcich sa rúk od starčekov. Bol to úžasný pocit.

Na letoch do Indie bývalo veľmi veľa invalidných cestujúcich, ktorí pri nastupovaní a vystupovaní potrebovali špeciálnu asistenciu. Tí sa na palubu lietadla nakladali ako prví a vystupovali poslední keďže to všetko trvalo dosť dlho.

Keď už boli všetci pasažieri vonku, išli sme porátať invalidných cestujúcich aby sme vedeli povedať pozemnému personálu koľko vozíčkov si majú pripraviť. Bolo ich o polovicu menej ako pri nastupovaní v Bratislave. Zuzana mi potom vysvetlia a neskôr som to sama pochopila, že to ani nie je tak zázrak spôsobený príletom do svätého miesta Sikhov ako strach starých ľudí ktorí cestovali často sami, prvý krát v živote a ešte k tomu aj lietadlom z toho ako prebehne let a všetko okolo prestupovania. No a keď ste na palube ako invalidný cestujúci s asistenciou, počas prestupov a nastupovania sa o vás stará na letisku asistent.

Ešte sme museli počkať pokým upratovacia služba urobí z chlieva ktorý zostal na palube kabínu lietadla, povyhadzovali sme zvyšné jedlá a mohli sme sa pobrať na hotel.

Bol to trojdňový pobyt uprostred aj nášho európskeho aj indického leta, takže som mala iba malý kufor s oblečením a svoj letuškovský kufrík, ktorý sme familiárne nazývali krmítko. Už ani neviem kto to vymyslel, no som si istá že to malo čo dočinenia so sliepkami a ich krmením. Vedeli sme totiž z tých malých krmítok vyčarovať skoro všetko na čo sme si spomenuli. Bolo teda jednoduché schmatnúť kufrík, krmítko a prejsť z lietadla do posádkového autobusu ktorý nás odviezol do haly letiska. Už iba prechod do haly znamenal, že som mala do nitky premočenú uniformu. Nie, nepršalo. Dvadsiateho druhého augusta ráno bolo v Amritsare slabých 35 stupňov a vlhkosť vzduchu spôsobila že moje už aj tak dosť kučeravé vlasy sa zbláznili a zostrunkovateli. Asi ako vždy keď bol nejaký nováčik v Indii, zvyšok posádky sledoval ako bude na nové prostredie reagovať.

Hala letiska bola zaprášená, kde tu pobehol švábik, kde tu bola odpadnutá kachlička z obkladu, zastaralé zariadenie sa kombinovalo s najmodernejšou technikou, a okrem hrozného zápachu nás v hale privítala strašná zima. Nezmohla som sa na slovo a ešte dnes si pamätám strašnú túžbu sa otočiť na opätku, utekať k lietadlu a prečkať tam celé tri dni.

Pred letiskom už čakalo ďalšie posádkové auto. Zaprášené ako keby sa práve vrátilo z púšte, sedačky prekryté igelitom. Vlastne všetko tam bolo zaprášené. A fúkal vietor. Usmievavý mladý muž nám pobral kufre, veľmi nelogickým spôsobom ich usporiadal v kufri auta a vydal sa s nami na cestu do hotela.

V nemom úžase som sledovala krajinu mihajúcu sa za oknami. Z prašnej cesty sme prešli na asfaltku kde som márne hľadala nákresy jazdných pruhov alebo prechody pre chodcov. Koľko áut, rikší, tuk tukov, vozov s koňmi alebo somármi, bicyklov, motoriek a skútrov sa na cestu vedľa seba zmestilo, toľku prúdov cesta mala. Pomedzi to všetko prebiehali cez cestu ľudkovia po jednom alebo v skupinkách. Ako sa komu podarilo. A všetci trúbili. Kto mal lepšiu trúbu, ten mal predosť. Najprv sme išli okolo honosných sídiel ktoré obkolesovali obrovské pozemky s nádhernou zelenou trávou a tehlové múry. O pár metrov ďalej však už boli budovy nalepené na sebe, v spodných priestoroch väčšinou boli obchodíky alebo opravovne áut a motocyklov. Všade po zemi rozhádzané smetie, aj keď sa niekde nachádzal kontajner, bol prevrhnutý a jeho obsah sa povaľoval po zemi. Po tráve ani pamiatky. Tu sa už prechádzali aj obyvatelia mestečka. Niektorí v šatách ktoré by ste nerozoznali od našich, iní v tradičnom miestnom oblečení, niektorí na sebe mali kombináciu tradičného a moderného. Keď som sa však bližšie prizrela tým kombinovaným, všimla som si že ich oblečenie je otrhané a veľmi špinavé, často mali na nohách staré rozpadnuté šľapky, ale boli aj takí čo boli bosí. Pomedzi stromy ktoré miestami lemovali cestu, alebo v akomkoľvek inom tieni ležali psy. Vychudnuté zúbožené zvieratá bez majiteľov. Niekedy jeden prebehol cez cestu. Neviem aký na to mali systém, viem však že keby to urobil náš pes, bol by na mieste mŕtvy. A tak som prestala sledovať okolie a zamerala som sa na ľudí. Nevedela som čo si o tom myslieť. Nikdy som sa o Indiu nezaujímala a zrazu som mala priamo pred sebou biedu prepletenú s bohatstvom. Naraz auto prudko zastavilo, až nás hodilo o sedačky pred nami. Vykukla som spoza sedadla a zbadala na ceste stádo kráv. Tu som pochopila ako veľmi si tieto zvieratá uctievajú. Statočných desať minút sme tam stáli a čakali kým sa dámam uráči ísť ďalej. Oni sú totiž tak posvätné, že nielen že ich nesmú jesť, dokonca ich ani nikto z tej cesty nepohnal niekam na bok, ale celá premávka sa zastavila a všetko sa podriadilo kravičkám hľadajúcim potravu v strede asfaltovej cesty. Našťastie nič nenašli a tak sa posunuli niekam ďalej a my sme mohli pokračovať. Za oknami sa v podstate stále odohrávalo to isté. Napriek tomu že som mala nachystaný foťák, nedokázala som to čo som videla zvečniť. Nikdy. Ani vtedy, ani ďalších päť rokov kedy som do Indie lietala veľmi často a veľmi rada. Jeden obrázok však nikdy nezmizne z mojich spomienok. Dodnes si ho viem vybaviť tak živo, až mám zimomriavky. Pri jednom z prevrátených kontajnerov sa v jeho obsahu pásla kravička, svoje si tam hľadal vychrtnutý psík a medzi nimi sedel na zemi deduško s bielou bradou, omotaný iba kusom akejsi látky, na nohách ušpinené šľapky, vedľa seba mal položenú palicu a okrem toho že sám jedol zvyšky akéhosi jedla ktoré tam našiel, robil kôpku aj pred kravou, aj pred psíkom. Vtedy som už neudržala slzy a v aute plnom mojich kolegov som sa rozplakala. Našťastie kolegyňa Lucka ktorá tam bola tiež prvý krát na tom bola podobne.

Kapitán nám začal vysvetľovať kastovnícky systém ktorý v Indii funguje aj napriek tomu, že je už niekoľko rokov zrušený. M. Ghándí povedal že bez kást nie je možné udržať poriadok medzi toľkými ľuďmi v krajine akou je India. A mal pravdu. Bohužiaľ. Keď sa narodíte, narodíte sa do určitej kasty. Podľa toho akým človekom ste boli v predchádzajúcom živote. Ak ste v nižšej kaste, celý život tam budete patriť. Akokoľvek inteligentný a šikovný je človek z nízkej kasty, nemá šancu dostať sa na miesto ktoré je určené vyšším kastám. Bude teda celý život pracovať ako vodič rikše, voziť za smiešnu sumu vyšších kastovníkov a ak to bude naozaj robiť dobre, možno sa v ďalšom živote narodí do vyššej kasty. Neviem či našťastie, alebo bohužiaľ, no oni tomu veria. Takže môj deduško od smetiaka pomáhal psíkovi a krave najesť sa aby sa nabudúce narodil v lepšej kaste. A ja mu to veľmi prajem aj napriek tomu že na reinkarnáciu veľmi neverím. Snáď je dnes šťastným dieťaťom niekde v mramorovom domčeku s klimatizáciou, bazénom, krásnym oblečením a pohodlnými topánkami.

Kým dorozprával, auto zastavilo pred hotelom Royal Castle. Vyšli sme teda z klimatizovaného auta naspäť do horúčavy a počkali kým nám šofér vyložil kufre. Už som sa nevedela dočkať sprchy a čistej postele. V hale hotela (nečakane vymrazenej klimatizáciou) nás čakal welcome drink a usmiaty recepčný nám už podával kľúče od izieb. Vtedy bol systém ubytovania taký, že VK bývala sama, ostatní sa museli popáriť. Samozrejme pokiaľ bol v posádke muž, býval sám aj ten a ostatní podľa seniority. V posádke sme boli štyri baby a jeden mladý muž. Dostali sme teda štyri kľúče. My s Luckou sme ako juniorky dostali spoločnú izbu a vybrali sme sa teda ubytovať. Už cestou výťahom sa nám niečo nezdalo. Na chodbe pred našou izbou sa prechádzala rodinka švábov. Nevyrušil ich ani náš príchod, takže nám bolo jasné že sú skrotení. Trošku s panikou sme otvorili izbu na prvý pohľad čistú. Prehľadali sme každý kút, podvihli každý vankúš, deku, prikrývku, nazreli do každého šuflíčka, skrinky. Žiadnych spoluobyvateľov izby sme našťastie nenašli. Aj napriek tomu sme sa dohodli že budeme mať stále zažaté nejaké svetielko, keďže šváby vraj do svetla nejdú. I keď mi nie je jasné či tí na chodbe boli nejaká výnimka.

Vybalili sme kozmetické taštičky a uteráky a Lucka sa vybrala do sprchy.

Pár sekúnd ticha a za chrbtom sa mi ozvalo

„Teri? Poď sa na niečo prosím ťa pozrieť.“ Vybrala som sa teda do kúpľne.

„Podľa mňa táto hrdzavá sprcha nie je veľmi ok a tá vaňa sa mi tiež vôbec nepáči. A fúúúj ten záves..“prosebne na mňa Lucka pozerala. Akoby som to vedela vyriešiť.

„Lucka, ja ti neviem, ale normálne sa mi tam vôbec nechce.“

„Jedine že sa nebudeme tri dni sprchovať.“

„Ty vieš že to nie je zlý nápad. Podľa mňa keď to nikomu nepovieme, nevšimnú si to.“

„Ja tu mám baby utierky, môžeme používať aspoň tie.“

A tak sme sa vlastne dohodli, že sa nebudeme tri dni sprchovať. Vôbec.

Zatiahli sme závesy, zažali svetielko a ľahli sme si spať. O pár hodín nás zobudil telefón „Baby o pol hodinu dole v reštaurácii na večeri.“

O dvadsať minút sme vyšli z izby a tam nás už čakal zvyšok posádky. Bolo tam urobené sedenie, na stolíku nás čakali poháre a v plastovej fľaške od coly neurčitá číra tekutina. „Treba sa pred jedlom dezinfikovať, hlavne nezvyknuté žalúdky by to mohli zle znášať.“ Oznámil nám kapitán a už aj nám rozdával slivovicu. Nefalšovanú slovenskú slivovicu z cocacolovej fľašky. Nuž sme sa teda dezinfikovali a presunuli sa do reštaurácie. Jedálny lístok bol obsiahly, ale nerozumela som ani jednému názvu jedla. Iba nápoje sa volali rovnako ako som bola zvyknutá. Nechala som si teda poradiť a objednala som si minestrone polievku, čo je v podstate talianska polievka (ktorá ako som neskôr zistila mala od tej pravej talianskej veľmi ďaleko). Druhé bola nejaká ryba a zemiaky. Indické jedlo som si zamilovala hneď na prvej večeri. Bolo to fantastické i keď na prvý pohľad bola ryba iba utopená v UHO, teda univerzálnej hnedej omáčke. Ale fantastickej chuti. Niekde medzi minestrone a rybou sa čosi šuchlo pod stolom okolo nasšich nôh.

„V pohode, to je iba Bruno.“

„Kto je Bruno?“ hľadala som pod stolom nejakého indického priateľa našich kolegov

„Bruno je hotelový potkan. Kamoš.“ Znela odpoveď pokojne ďalej večerajúcej Zuzky.

Chvíľu som to rozdýchala a presvedčila som sama seba že keď je to teda Bruno, tak bude aj môj kamarát.

Po vynikajúcej večeri bolo treba samozrejme znovu vydezinfikovať tráviace ústrojenstvo, takže sme sa vrátili naspäť na chodbu pred našimi izbami. Kapitán vyčaroval slivovicu, ďalšie poháre a nejaké nealko. Rozprávali nám zážitky z pobytov v Amritsare a musím povedať že teraz už zneli inak ako keď sme ich počúvali doma. Napadlo ma že vlastne aj mne tatko pribalil do kufra nejakú dezinfekciu a tak sme ochutnali aj domácu malinovicu. Poriadne vydezinfikovaní sme sa rozšli na izby. Dohodli sme sa že sa stretneme ráno na raňajkách a potom nám ukážu mesto.

„Ideš skúsiť tú sprchu?

„Ja určite nie.“

„Uf, to mi odľahlo, lebo ja sa tam tiež nechystám.“

Vytriasli sme pre istotu prikrývky a vankúše, nechali zasvietené svetlo a popriali sme si dobrú noc. Završili sme zdanlivo náš prvý deň v neuveriteľnej Indii.

„Tesne pred príchodom vyslobodzujúceho spánku sa svetielko naraz zhaslo a Lucka okamžite vyskočila z postele a pristála na mojom chrbte.

„Teriiiii, ja sa bojíííím, čo teraz?“

„Aaaaaaa, pomóóóóóóc, teraz určite vylezú šváby!“

„Iiiiii hihihihih.“

„Hahahahaha.“

Chvíľu sme si popišťali, posmiali sa

„Lucka, alae teraz zo mňa zlez, lebo treba ísť zaklopať niekomu nech sa nám pozrie na poistky asi alebo čo.“

Na chodbe nás už čakal vysmiaty kolega. Vedľa vchodu do izby sme mali poistky a jeho nenapadlo nič lepšie ako nám poistky vypnúť. Samozrejme vedel že budeme zaspávať pri zasvivetenej lampičke. Za odmenu a statočnosť sme každá dostali ešte za pohárik a išli sme spokojne spať.

V Amritsare bolo o tri a pol hodiny viac ako u nás doma. Mali sme s Luckou celkom problém vstať ráno indického času, keďže nášho bola ešte pre nás noc. Čakalo nás ale mesto. Sprchu sme opäť zamietli ešte v posteliach. Nadišiel čas umyť si zuby. A čuduj sa svete, nevypadali. Hneď vo výťahu sme stretli kapitána

„Mám pre vás dve správy. Zlú a pre vás ešte horšiu. Ktorú chcete počuť prvú?“

„Zlú.“

„V Briatislave pri upratovaní lietadla pani upratovačka nechtiac aktivovala záchrannú šmykľavku z dverí. Oprava bude trvať asi tri dni.“

„Celkom vtipná príhoda, I keď trošku drahá. A tá horšia?“

„No z toho vyplýva že tu stvrdneme kým mašina nebude letuschopná. Teda asi tri dni navyše.“

Zostali sme ticho. Bolo treba to dať na vedomie doma a museli sme sa s tým vysporiadať samé. Kapitán nám poskytol služobný telefón, naši to prijali celkom s úsmevom, ja už horšie, ale nič sa s tým aj tak nedalo robiť. Po výdatných raňajkách sme sa vybrali do mesta.

Pred hotelom čakali asi štyri rikše. Teda bicykle za ktorými sú pripevnené vozíky so sedadlom. Bolo nás šesť a tak sme využili iba tri. Pohodlne sme sa po dvoch usadili a človiečik o polovičku užší od najchudšieho človeka ktorého poznám a o hlavu nižší odo mňa šliapol do pedálov a už sme sa viezli. Okolo nás svišťali autá, motorky, skútre, tuk-tuk alebo rikše s motorom a strechou, sem tam sme stretli voz. Stále niekto túbil, Respektíve všetci trúbili. Ujko šlapal do pedálov čo mu sily stačili asi pätnásť minút a dostal za to od nás desať rupii, vtedy asi päť korún slovenských. Veľmi uctivo poďakoval a zaparkoval rikšu aby si odpočinul. Až neskôr som zistila že pre neho to bol za normálnych okolností skoro týždenný zárobok.

My sme si sedeli na rikši pohodlne vo dvojiciach. Na okoloidúcich rikšiach sedeli niekedy aj päťčlenné rodiny o motorkách a skútroch nehovoriac. Na tuk-tuk sa niekedy vopchalo aj zo desať cestujúcich.

V meste sa vyznajúci kolegovia nás nechali doviezť na ulicu Lawrence road. Bola to hlavná ulica Amrtisaru. Respektíve hlavná pre nás, pretože tam bolo najviac obchodov. Samozrejme značkových. Inak to bola ulica ako každá iná v tomto meste. Zaprášená, špinavá, preplnená ľuďmi, psami, potkanmi, odpadkami a všakovakými dopravnými prostriedkami. Prejsť z jednej strany cesty na druhú bolo takmer nemožné. Doslova za ruku nás to museli naučiť tí, ktorí to už mali takpovediac nacvičené. Bol to naozaj presne vyrátaný beh.

Ceny v týchto obchodoch boli takmer o polovicu nižšie ako u nás aj keď aj sortiment bol zhruba o polovicu menší. To nám ale nebránilo v tom aby sme tam neminuli čo sa dalo. Tričiek, šiltoviek a ponožiek predsa nikdy nie je dosť. So zatajeným dychom som sa držala v tesnom závese za kolegyňou a celkom hystericky som reágovala na všetkých ľudí ktorí sa nás snažili dotknúť, vyvaľovali na nás svoje obrovské čierne oči a niečo nám rozprávali.

„Napriek tomu že sem už lietame niekoľko rokov, väčšina týchto ľudí vidí bieleho človeka po prvý krát v živote.“

„No ale za to sa ma musí každý dotknúť?“

„Oni nevedia prečo si biela. V živote o bielom človeku ani nepočuli a ak aj áno, považujú nás skoro za mimozemšťanov.“

Ale to už sa k nám rozbehla skupinka detí v otrhaných šatách a bez topánok. Všetky nás poťahovali za časti oblečenia na ktoré dočiahli,niečo na nás kričali, upierali na nás smutné očiská a otŕčali ruky. Už som mala ruku v taške že predsa tým chúďatkám musím dať pár drobných na jedlo, keď ma Zuzka chytila za ruku.

„Nič im nedávaj!“

Musela som sa na ňu pozerať dosť pohoršene, lebo hneď pokračovala vo vysvetľovaní ako to s týmito úbožiatkami je.

„Sú to detičky z tých najspodnejších kást. Často sú rodičom ukradnuté a únoscovia ich posielajú žobrať. Ak nie, posielajú ich žobrať rodičia. Peniaze im však zoberú, niekedy ich aj zbijú. Naschvál ich zmrzačujú aby vyžobrali čo najviac peňazí a jediný spôsob ako s tým bojovať je nepodporovať to. Musíš sa na to povzniesť. Peniazmi nepodporuješ deti, ale ich vydieračov.“

A tak som s plnými rukami tašiek a ešte plnšou peňaženkou rupií sklonila hlavu a pokračovala za Zuzkou do ďalšieho obchodu. Na moje prekvapenie ma zaviedla do miestnej lekárne. Tu som nenabrala odvahu nič si kúpiť a tak som len sledovala ako si tam zvyšok posádky vo veľkom objednáva rôzne lieky, mastičky, zubné pasty a všakovaké iné veci. Ďalšie plné tašky im pribudli v rukách a z rupií ubudlo sotva pár stviek. V tom čase bola jedna rupia asi päťdesiat halierov slovenských korún. Diety na jeden deň v Indii boli päťdesiat dolárov. Je to smutné, ale pre ľudí ktorí nás tam pozorovali sme boli milionári. To pre nich ale bol každý biely.

„Čo ste to nakupovali v lekárni? Nebojíte sa že tie lieky nie sú také ako u nás?“

„Počula si niekedy o kozmetike a liekoch Himalaya, ktorá je u nás v lekárňach pekelne drahá?“

„No tak zhruba..“

„Vidíš, pochádza z Indie. Škatuľka liekov ktorá u nás stojí nekresťanské peniaze stojí tu pár desiatok rupií a dokonca obsahuje zložky ktoré sú mimo Indie zakázané na dovoz a tak v našich liekoch nie sú. Napriek tomu že v tabletke byť majú a naši ich nahrádzajú povolenými zložkami. Sú teda lacnejšie a účinnejšie. Tak isto ako kozmetika a zubné pasty. Dokonca aj pasty značiek ktoré máš u nás v drogérii sú tu lacejšie a hlavne v zaujímavých príchutiach.“

„Na to zatiaľ odvahu nemám.“

Šli sme sa ešte pozrieť do hudobnín, do optiky, neobišli sme ani klenotníctvo ktorými sa to tam len hemžilo. Raj pre nás baby. Ochkali a achkali sme tam nad množstvom krásnych náhrdelníkov, náramkov, prsteňov, náušníc a nad cenami. Chlpi len čakali vonku a usmievali sa. Boli celí spokojní že nie sme ich manželky a nemusi nám tam nič kúpiť.

Keď už sme hodnú hodinu prechádzali obchody na Lawrence road a chceli sme sa presunúť ďalej, všimla som si že „naša“ rikša nás stále akosi prenasleduje. Teda správne povedané oddane na nás čaká a snaží sa nám byť na blízku, len aby nás neodviezol nikto iný. Nasadli sme teda na naše rikše a presunuli sme sa na ďalšiu ulicu míňať ďalšie peniaze v ďalších značkových obchodoch. Z nej sme ešte peši odbočili do ďalšej ulice kde bol obchod so značkovými kuframi, ktorých ceny boli samozrejme neporovnateľne nižšie od cien u nás. Na troch uliciach sme zabili niekoľko hodín a minuli dosť peňazí. Zotmelo sa a to pre nás znamenalo okamžitý odchod na hotel. Po zotmení sa ulice Amritsaru stávali naozaj nebezpečými.

Na hotel sme prišli unavení. A zaprášení. Nezostávalo nám teda iné než sa s Luckou premôcť a skúsiť obávanú hotelovú sprchu.

„Ja prvá nejdem.“ Skúsila Lucka.

„No ja už vôbec nie.“ Oponovala som

„Budeme si musieť strihnúť.“ Rozhodli sme a začali sme hrať kameň, nožnice, papier.

„Raz, dva, tri.“ Jedna nula pre mňa

„Raz dva tri.“Jedna jedna

„Raz dva tri.“ Dva jedna pre Lucku. Musela som teda byť prvá obeť.

Obe sme to prežili v zdraví a sprcha bola oslobodením od zaprášeného a upoteného tela. Obidve záhadne usmiate a voňavé sme sa objavili na ďalšej dezinfekcií na chodbe, pokračovali sme večerou v hotelovej reštaurácií kde nás svojou návštevou poctil samozrejme aj Bruno. Dnes to už nebolo také zvláštne, jednoducho sa Bruno stával súčaťou našej večere. A keďže nás čakali ešte štyri dni v Amritsare bez možnosti odletu domov, dohodli sme sa že si dole v bare urobíme malú párty. Pre ostatných z posádky to už bola bežná rutina, my s Luckou sme sa však nestíhali čudovať. V momente keď sme už zľahka dezinfikovaní našimi domácimi dezinfekciami vošli do hotelového baru, pre ostatných zákazníkov sme sa stali stredobodom pozornosti. Ale bolo to skôr spôsobené tým, že sme sa stali stredom sveta aj pre čašníkov a v priebehu pár minút sa k nám pridal aj syn majiteľa hotela s jeho spoločnosťou. Razom sme mali na stoloch každý pohár s vodkou a džúsy podľa vlastného výberu. A teda že bolo z čoho vyberať a chuťou sa ani z ďaleka nepribližovali tým na ktoré som bola zvyknutá z domu. Boli tisíckrát chutnejšie. O pár hodín neskôr sme už vypili všetky džúsy a evidentne aj vodku, pretože nám na stoly začali nostiť gin a colu. Bohužiaľ, v tej chvíli mi už bolo úplne jedno čo v tom pohári je a tak som veselo pokračovala, dokonca som si zapálila aj Marlborku, ktorú mal kolega z obchodíku oproti. Ešte dnes si pamätám ako strašne štípala v krku a pľúcach. Asi bol ten Indický tabak nejaký iný. Sedeli, pili, fajčili a rozprávali sme sa až do neskorých nočných hodín. Teda do skorých ranných, pretože v indii v tom čase bolo o tri a pol hodiny viac ako u nás doma. My sme ale žili našim časom a tak keď sme o tretej nad ránom išli spať, čašníci išli rovno do rannej služby. Netušili sme že nepracujú na smeny, ale že tí čo budú robiť ráno budú títo istí.

Vodka s ginom a indiclkými Marlborkami sa podpísali aj na mojom žalúdku a ja som sa potom ešte asi dve hodiny podpisovala na WC. Lucka na to dodnes spomína, dnes sa už našťastie pri tejto spomienke smeje. Verím že vtedy jej do smiechu nebolo. Ďalší deň som teda strávila v posteli s fľašou vody a aspirínom, bolo mi úplne jedno kde sa nachádzali ostatní. Nasledujúce dva dni nám ešte baby poukazovali obchody kde sa dali nakupovať uteráky, povlečenie na periny, prehozy na postele a iné prepotrebné veci, chalani sa k nám pripojili až na návštevu Zlatého chrámu, posvätného miesta, kam sa chodia modliť tisícky Sikhov. Bohužiaľ sme nemali veľa času a tak som na prvý krát videla Zlatý chrám iba z vonku, odkiaľ jeho pozlátenú časť nie je vidteť. Cestou ku chrámu sme videli ďalšie ulice s desiatkami pouličných predavačov ovocia, džúsov, látok, pochutín, zubných a iných protéz, a mnoho maličkých obchodíkov kde sa dalo zohnať všetko na čo si len spomeniete. Protézy sme nepotrebovali a džúsy alebo ovocie sme nemali odvahu si kupovať. Tentokrát predavači obišli naprázdno.

Potom už nasledoval deň odchodu. Opravené lietadlo šťastne odletelo z Bratislavy a tak pristálo aj v Amritsare kde sme ho už túzobne očakávali. Na prý raz som mala zážitkov až až. Let do Bratislavy prebehol podľa očakávania podobne ako let do Amritsaru s kopou neporiadku, cetujúcimi ktorí nám poväčšine nerozumeli a robili skoro všetko naopak ako bolo treba. Ale leteli sme domov.

Mária Chalušová

Mária Chalušová

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Rada sa smejem a niekedy rada plačem. Zoznam autorových rubrík:  Život v oblakochSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu